Náš syn sa vzdeláva individuálne a tento september začal svoj siedmy rok. O začiatku školského roka sme ho informovali, no na svojom dennom režime nič podstatné nezmenil.
Naďalej sa venuje svojím povinnostiam, záujmom, zdraviu, priateľom, rodine, úplne rovnako, ako sa venoval mimo školský rok.
Pre nás rodičov je to čas, kedy si postupne pozeráme obsah učiva, ktoré sa školského roku týka, aby sme ho vedeli hodiť „do hry“, keď bude príležitosť. Listujeme učebnice, zisťujeme, či niečo z toho, čo syn „má“ vedieť, ho aj skutočne zaujíma. Mapujeme si témy a možnosti, nech sa ich vieme počas roka aspoň dotknúť.
Tento september začal trošku viac netradične, lebo súčasne so začiatkom školského roka o našej rodine a unschoolingu vyšiel rozsiahli článok. Rozhodli sme sa verejne rozpovedať náš príbeh a popísať samoriadený spôsob vzdelávania, ktorý vyhovuje nášmu synovi, aj nám. Článok mal veľa ohlasov, inšpiroval, a to nás potešilo.
Trochu sme sa však pasovali s tým, že naše výroky a úlomky príbehu boli zasadené do textu, ktorý sme nemali šancu vidieť a schváliť. Sú veci, ktoré v článku nesadli našej škole, sú veci, ktoré v článku nesadli nám ako rodine. No v zásade sme radi, že je náš príbeh vonku, a že ukazuje ľuďom, že vzdelávať sa dá rôzne, že žiť sa dá rôzne.
Nie je pravdou, že náš syn sa nevzdeláva, ako to provokačne nadhodila pani redaktorka. Vzdeláva sa a dalo by sa povedať, že poctivejšie a hlbšie, než bežná škola umožňuje. Nerobí tak na povel niekoho iného, nerobí tak pre známky, ani pre povinnosť. Učí sa každý deň a učí sa preto, lebo chce.
Predstavujete si, ako s nadšením lúska učebnicu slovenskej literatúry alebo dopravnej výchovy? Tak to vás sklamem, pretože učebnice ako nástroj učenia sa mu nesedia. Z učebníc sa nevie učiť. Každoročne mu ich núkame a každoročne ich odmieta, pretože nenadväzujú na jeho záujmy a nehovoria jeho jazykom. Jeho učenie prebieha inak.
Od mala sa intenzívne a hlboko zaujíma o rôzne témy, či už sú to živočíchy, medicína, kamene, alebo pravek, vždy presne vie, kedy je otvorený ktorej téme. O históriu, vojny a vojenskú techniku sa živo zaujímal, keď ma sedem rokov. Vtedy sme si čítali encyklopédie a knihy o minulosti, pozerali sme dokumenty, vyhľadali sme tematické múzeá a výstavy, stavali sme z lega praveké osady.
Pozerajúc si obsah dejepisu pre siedmy ročník, musím úprimne povedať, že nadchnúť ho pre túto tému znova bude ťažké. Už ňou totiž prešiel. Neznamená to, že sa k histórii nikdy nevráti, no nepredpokladám, že to bude teraz. Medzičasom mu všeličo vyletelo z hlavy, je možné, že veci, ktoré vedel pre rokmi, dnes aktívne neovláda. Určite neovláda, kedy na trón nastúpil ktorý Habsburg. Budeme sa snažiť, aby sa k nemu táto povinná školská informácia dostala, no je mi jasné, že to bude veľmi nekvalitná, nestála a neukotvená vedomosť, keďže nepríde v kontexte jeho aktívneho záujmu.
Nepotrpíme si na známky, nás zaujíma užitočnosť poznania a záujem o toto poznanie. Ak u syna je prítomný záujem, dokáže ísť cez prekážky, dokáže tvorivo pristúpiť k učeniu sa, hľadať a nevzdávať sa, skúšať, chybiť a pokračovať. Preto nie je pravdou, že by sa syn učil len to, čo sa mu práve teraz chce.
Záujem je jeho hlavný motor, kde je záujem, tam je cesta. No táto cesta nie je vôbec hladká. Syn je ambiciózny a jeho záujmy nie sú skromné, občas ani adekvátne jeho veku a schopnostiam. Keď sa učí vytvárať 3D modely, chce sa naučiť aj to, ako ich preniesť do herného rozhrania, ako ich animovať, ako naprogramovať ich mechaniku. Cez to všetko prechádza, krok za krokom, občas s plačom, hnevom, frustráciou, občas s radostným pocitom, že niečo nové dokázal, že to funguje. Učenie sa cez záujem neznamená učenie sa len toho, čo ide a čo je ľahké. Syn sa učí aj to, čo nechce, ale len vtedy, ak to potrebuje po svoj projekt, pre vyšší a pre neho zmysluplný cieľ. Nakoniec rovnako sa venuje aj domácim povinnostiam, pretože majú zmysel a potrebuje ich pre to, aby žil – nachystať si jedlo, umyť sa, upratať si, nakúpiť si a tak podobne.
Nemáme iné dieťa, nevieme povedať, či by sa rovnako učilo to vaše. Život s unshoolingom je voľba a podľa mňa je to jedna z možností, chvalabohu za to, že tie možnosti máme. Každý si tak môže zvoliť tú svoju, najlepšie vyhovujúcu. Chcela by som, aby unschooling bol reálna a podporovaná možnosť rovnako, ako je schooling, teda učenie sa v budove školy podľa osnov školy. Pretože unschooling má výsledky a niektorým deťom, rodinám, sedí jednoducho lepšie. Dnes sa pohybuje na okraji toho, čo je povolené, akceptované a to nie je dobre.
Ešte jednu vec by som chcela uviesť na pravú mieru, týka sa už spomenutého článku o našej rodine. V závere článku pani psychologička skonštatovala, že unschooling je „segregačné a elitárske riešenie pre rodičov, ktorí sú aktívni.“ Tento výrok nás zabolel. Zabolel aj našu školu, ktorá sa snaží bojovať so školským systémom neprajúcim vzdelávaniu detí so špeciálnymi potrebami (ak ich takto nedôstojne musíme volať).
Poznajúc komunitu rodín, ktoré žijú unschoolingom a homeschoolingom, poznajúc deti a rodiny zapísané v našej skvelej škole Veľké Zlievce, vám môžem s istotou povedať, že nejde o privilégium, ani o elitné, či segregačné riešenie.
Pre život v sociálnom kontexte, pre stretávanie sa v rôznosti, vekovej, osobnostnej, zdravotnej, sociálnej, robíme ako rodičia naozaj maximum. Nepovažujeme učenie sa akademickým vedomostiam za nadradené, či inak posvätné. Sociálne učenie – ako byť syn, kamarát, vnuk, sused, člen komunity, férový k sebe aj k druhým, ale aj emočné a osobnostné učenie, ako sám seba zvládať, ako sa spoznať, to všetko je pre nás skutočná priorita. Tomu venujeme čas, ktorý nám zostáva popri práci.
Naše deti nie sú segregované a nežijú v akejsi „zlatej klietke“. Žijú v realite sídliska, rodiny, susedstva, komunity. V tejto realite sa spoznávajú s ľuďmi, žijú a učia sa žiť v prostredí, ktoré im žiaľ často nepraje (náš syn bol napríklad v štandardnom školskom systéme neumiestniteľný).
Naše deti stretávajú rodiny s inými hodnotami a názormi. Nenálepkujú ich spakruky ako „dezolátov“, počúvajú, pochybujú, vedú spolu dialóg, nesúhlasia spolu a napriek všetkému sa majú radi a rešpektujú sa. Netrvajú na tom, že musia mať pravdu. Trvajú na tom, že musia mať vzťahy.
Som dokonca ochotná tvrdiť, že deti navštevujúce školu žijú vo výseku reality, pomerne segregovanom, limitovanom rovnakým vekom, alebo výškou príjmu rodiny (súkromné školy). Naše deti zažívajú rôznosť. Áno, ocenili by sme podporu, napríklad také otvorené školské knižnice a workshopy v nich, kde by naše deti spoznali tie vaše, to by bolo pre nás niečo úžasné. Vieme si predstaviť aj iné formy spolupráce.
Ostatné roky sa našej rodine nežije ľahko. Všetky tie spoločenské krízy nás stáli úspory a podpísali sa aj na našom duševnom a fyzickom zdraví. Žijeme, liečime sa, staráme sa o seba, hľadáme cesty, ako žiť dôstojne a zarobiť si na drahý život v Bratislave. Pri slove „elitný“ v článku o našej rodine mi prišlo skutočne nevoľno.
Preto by som v závere chcela zdôrazniť toto: rodiny, ktoré žijú unschoolingom, tak žijú preto, lebo častokrát inak nemôžu. Nevybrali si hladkú a pohodlnú cestu systémom, napríklad aj preto, že na nich systém žiaľ nie je pripravení.
Alebo si túto cestu vybrali preto, lebo sa na ňu proste cítia. Toto rozhodnutie ich stojí nemalé zmeny v životnom štýle, kompromisy ohladne peňazí, voľného času, pracovnej kariéry. Nie sú privilegovaní, len vedia, na čom im záleží a čo naopak dokážu oželieť. Za rozhodnutím ísť do unschoolingu nie je elitárstvo. Je to rozhodnutie, pri ktorom vieme, čo strácame a čo získavame. A odvaha ísť na život inak je podľa mňa hodná uznania.
Pre komunitu našich detí hľadáme v Bratislave priestor – viac o tom, čo konkrétne hľadáme nájdete v tomto článku. Ak máte priestor, alebo o nejakom viete, napíšte!
