Jan: unschooling nás učí príležitostiam a hraniciam slobody

unschooling je experiment – toto je veľmi rozšírené presvedčenie, prežívaš ho tak aj ty? 

To, že ľudia vnímajú domáce vzdelávanie a unschooling ako experimentálnu formu, poukazuje v prvom rade na to, že majú zvláštne ustálené predstavy o tom, čo je vzdelávanie, výchova a škola. Unschooling môže vyzerať ako experiment v porovnaní s inými, rozšírenými a ustálenými formami. No mali by sme sa pýtať, či sme naozaj presvedčení, že tieto ustálene formy sú tie neexperimetnálne. Že sú to tie zaručené a správne formy, postavené na zdravých základoch. Napĺňajú štandardizované spôsoby vzdelávania skutočne tie ciele, ktoré deklarujú? Vedú k výsledkom, o ktorých hovoria? Je „schooling“, ako ho dnes poznáme, funkčný? V akom svete? O akých funkciách hovoríme? Unschooling pre mňa nie je experiment. Kladie si správne otázky, ktorým sa naopak štandardná, normalizovaná škola dlhodobo vyhýba, a udržuje sa tak v akomsi absurdnom časopriestorovom vákuu. Unschooling a homeschooling nie sú moderný vynález. Boli súčasťou vzdelávania, výchovy a odovzdávania poznania v mnohých podobách odkedy sú ľudia ľuďmi. Formalizovaná predstava školy pre „malých ľudí“, ktorí sa medzi štyrmi stenami akože majú stať tými „veľkými ľuďmi“ – to mi v tomto kontexte vyznieva ako zúfalo nepodarený experiment.

ČO ťa na unschoolingu baví najviac?

Z predošlej otázky vyplýva, že štandardný vzdelávací systém má jasnú predstavu, čo by mali deti vedieť. Voláme to základne vzdelanie, všeobecný rozhľad, a prekladáme ho do kategórii ako použiteľnosť človeka v každodennom živote. Za cenu tohto všeobecného rozhľadu a encyklopedického vzdelania, sme ochotní doslova zabiť záujem. No záujem je to, čo nás ťahá, čo nám dáva zmysel, čo vedie našu chuť „spoznať“, nie povýšenecky deklarovať že „vieme“ (lepšie než iní). Filozofi tomu hovoria vnútorné pnutie, oheň, živý prameň alebo flow, psychológovia vnútorná motivácia. Záujem sa nedá rozmeniť na informácie, ani zložiť do jednoduchej, priamočiarej rovnice. Nedá sa akumulovať, zbierať ani nejako systematicky ukladať na mozgový harddisk. Nepriateľom záujmu je už len to, že o poznaní uvažujeme ako o informáciách, ktorých znalosť si preverujeme. Pokiaľ by sme o vzdelaní, poznaní, či dokonca múdrosti, uvažovali ako o záujme, pasii a nadšení pre vec, videli by sme celkom iný obraz školy.

ČO by si odpovedal rodičom a učiteľom, ktorí povedia: „ok, ale to sa týka len vášho syna, veľa detí má hlúpe záujmy“?

To slovo, „hlúpy“, je podobne stereotypný predobraz aký máme o „vzdelaní“ ako o objeme informácií, alebo o „škole“ ako o organizovanom odovzdávaní poznania. Za „hlúpymi“ záujmami sú stereotypné predobrazy detí ako sprostých, naivných, nepopísaných bytostiach, ktoré ešte nerozumejú tomu, na čom záleží, ani o čom je svet. A pritom deti ďaleko lepšie vedia, na čom záleží, ak chcú žiť naplno, šťastne a s radosťou. Keď chcú rásť, keď chcú rozvíjať svoj záujem, vedia na čom záleží. Vedia to lepšie, než pravé tí dospelí, ktorí svoj záujem stratili, ktorí si ho nechali vziať. Takže pokiaľ otázka stojí „moje deti sú hlúpe – prečo?“, tak moja odpoveď je „nie, nie sú hlúpe, len ty si nevynaložil dostatok energie na to, aby si nachádzal ich múdrosť v tých zdanlivo hlúpych veciach“.

vnímaš vzdelávanie ako učenie sa pre budúcnosť, alebo ako realizáciu v prítomnosti?

Tvrdenie, že vzdelávanie je učenie sa pre budúcnosť, predpokladá, že vieme aká tá budúcnosť je. Dnes? Ani náhodou! Táto ambícia kontrolovať budúcnosť je nezmyselná, špeciálne dnes, keď na každom druhom kroku vidíme, ako všetky naše predstavy budúcnosti zlyhávajú. Nie, nevidím ten prísľub formálneho vzdelávania, pokiaľ jeho neoddeliteľnou súčasťou a základným východiskom nie je záujem, pokiaľ neprestane byť formálnym. Navyše, keď môžeme práve teraz, už dnes hľadať možnosti a tvoriť svet, v ktorom chceme žiť. Marketing a branding je v tomto úplne ukážkový. Za posledné desaťročie prechádza najväčšou zmenou od povojnového rastu v 50. – 60. rokoch; učebnice nestíhajú a školy už vôbec nie. Kto dnes napíše učebnicu či skriptá, si môže byť istý, že ich do roka-dvoch bude musieť prepisovať. Doslova. Preto tá predstava, že „vďaka vzdelávaniu budeš úspešný v budúcnosti“, je len reprodukovaním nešťastia, neschopnosti sa adaptovať, tvoriť si budúcnosť, akú naozaj chceme. Úlohou školy musí byť vytváranie možností pre myslenie a hravé a tvorivé formovanie sveta, ktorý chceme. Tu a teraz.

spomeň si na obdobie, keď syn začínal s unschoolingom, ako si to vtedy prežíval, aké si mal pochybnosti?

Veľká pochybnosť, ktorú som mal, bola či to dokážeme prežiť s peniazmi. Uvidel som, že nie je možné, aby sme sa živili prácou „od 9.00 do 17.30“. Mal som veľkú pochybnosť, či bude možné udržať kariéru – a v tom čase som mal veľmi dobre rozbehnutú kariéru. Pýtal som sa sám seba, do akej miery sa má osud môjho dieťaťa odzrkadliť aj na mojom vlastnom. Stál som pred dilemou, či sa mám podriadiť životným okolnostiam a rezignovať na seba, alebo to zobrať ako výzvu, s ktorou sa mám nejako vysporiadať. Rovnako ako sa s údelom porozumieť a nájsť si svoje miesto vo svete, vysporiadúva môj syn a moja žena. Tak som začal prehodnocovať predstavu kariéry, stabilného mesačného príjmu, delenia každodennosti na prácu, rodinu a voľný čas, predstavu pracovnej sebarealizácie či dokonca slobody v čase, keď by bol syn v škole. Začal som pochybovať o tom, čo mi predostieralo moje okolie – že sa z nejakého nevyhnutného dôvodu musím ďalej držať svojho vzdelania a kariéry. To prehodnocovanie je pre mňa na unschoolingu to najťažšie. No zároveň je to aj to, čo ma robí mnou, čo mi dáva príležitosť myslieť a tvoriť.

čomu si v začiatkoch veril?

Že prežijeme, že to zvládneme. A že som si našiel najlepšiu manželku, akú som si mohol nájsť. Veril som v partnerstvo, prešiel som uvedomením, že aj ten „malý syn“ mi je partnerom rovnako ako moja „veľká manželka“. To, že sme boli dvaja, a zrazu sme boli traja, to je výzva asi pre všetkých rodičov: nájsť si v tom svoj spôsob, udržiavať a rozvíjať vzťahy. Byť traja pre mňa znamená naozaj traja. Traja partneri, traja kamaráti – je to rovnocenný tretí hlas, ku ktorému sa nedá stavať ako k nejakému prijímateľovi pomoci a starostlivosti. Je to rovnocenný človek, ktorý aj prináša, aj berie. Unschooling mi dovolil povedať si, že kritériá toho, čo je dobré, nie sú určené zvonka, ale určujú ich naše vzťahy, záujmy a významy. Naša schopnosť vzájomne sa počúvať, sledovať pri činnosti, snaha porozumieť si v tom procese uskutočňovania záujmov, ktoré sa stále menia a vyvíjajú.    

Čo je pre teba na tom, ako vyrastá syn, najdôležitejšie? Čo získava tým, že je unschoolovaný?

Sloboda nasledovať svoju vášeň, svoje záujmy. Možno je na mieste aj otázka, čo unschoolingom stráca, pretože sa takmer automaticky ponúka odpoveď, že stráca to mýtické, romantizované štandardné vzdelanie. Podľa mňa nestráca nič. Nie je to vôbec hra, nie je to o vyhrávaní a prehrávaní, je to sledovanie inej línie, na ktorej sa na dieťa lepí aj to poznanie, ktoré voláme štandardné. Napríklad počítačové hry – nech pre rodičov znejú neznámo, hlúpo, či dokonca nebezpečne, hry prezentujú poznanie v rôznych a naozaj divotvorných podobách. Pri hre sa deťom (aj dospelým) dostáva poznanie pod kožu prirodzene, takmer nezamýšľane. Školský systém, na druhej strane, toto poznanie pretláča izolovane, v čistej, abstraktnej podobe, ktorej hovoríme špecializácia vedných odborov. Preto je školská geometria nezáživná hra abstraktných tvarov a vzorcov. No akonáhle má konkrétnu tvár a umožňuje hru, tak ako ju ponúkajú niektoré PC hry, do myslenia sa dostáva skoro sama, funguje ako nevyhnutný a tak trochu intuitívny predpoklad mnohých hier. No a používať geometriu intuitívne, v hre, je viac, než rozumieť jej síce abstraktne, no nevedieť ju použiť. Tento princíp poznania ako metafory, teda významu, ktorý prenesieme z jedného sveta do druhého, je veľmi podstatný. Filozofia a sociálne vedy, ktorým sa venujem, hovoria o ľudskom poznaní takmer výlučne iba v rovine takejto metafory.

Existuje podľa teba niečo ako dobrá škola? aká to je?

Obsahovo dobrá škola podľa mňa umožňuje invenciu a vynaliezavosť. Nie kvôli tomu, že by mala apriori produkovať nápady. Preto, že invencia je najlepšie zhmotnenie záujmu. Je to spôsob spoznávania a hravosti so svetom. Škola by mala umožňovať kombinovanie a prepájanie poznania hravou formou. Aby deti nachádzali to, čo unschooleri nachádzajú, keď sledujú svoju vlastnú motiváciu, svoj vnútorný oheň. Nad fotosyntézou by sme nemali uvažovať len na hodinách biológie, mali by sme ju riešiť aj ako technickú a technologickú otázku. A nič by nám nemalo brániť uvažovať o nej aj ako o metafore duševného vyhorenia, či naberania a udržiavania mentálnej sily v psychológii. Vysvetlenia sveta sú prenosné a kombinovateľné, umožňujú vytvárať spojenia, aby sa umelo vytvorené bariéry poznania nevylučovali, ale aby dochádzalo k spájaniu poznania ako tvorivému tráveniu času. Takáto škola by prestala mať rozmer byrokratizovanej inštitúcie posadnutej pravidlami, kontrolou a vynucovaním myslenia. Začala by mať rozmer hravej sebarealizácie, invencie v tíme.

je to realizovateľná podoba školy?

Je to realizovateľná podoba školy, stopro. No musela by splniť ešte pár ďalších podmienok. Musela by byť apriori rovnostárska, čo najviac predchádzať formám moci, dominancie a kontroly. Učiteľ nemá byť autorita z povahy veci, má byť partnerom – a ak vôbec nejakou autoritou, tak len v dôsledku toho učenia. Žiaci do školy nemajú prichádzať s tým, že sú lepší, bohatší, krajší ako iní. Nemajú riešiť, či majú zázemie, jedlo a bezpečie. Iba v takých okolnostiach sa to dá, iba vtedy si budeme brať toľko koľko naozaj potrebujeme, a adekvátne k tomu budeme aj dávať. Takáto škola proste vytvára podmienky pre spoluprácu, participáciu, sunáležitosť a tvorivosť. Deti sa do nej nejdú niečo učiť, idú do nej niečo robiť, niečo tvoriť, riešiť problém, ktorý ich zaujíma, pri ktorom sa stretávajú s inými, vrátane učiteľov. Škola dokáže byť naozaj školou, iba keď dokáže bytostne a bezprostredne riešiť a odpovedať na problémy ľudí, detí aj učiteľov, ktorí sa v nej stretávajú.

povedz príklad.

Romantická tvorba, slovenská beletria, poézia 19. storočia. Nie je zaujímavá preto, že proste bola, ako nejaká historická udalosť, a že by sme ju preto mali vedieť. To, že bola, ju zaujímavou nerobí. No dokáže byť zaujímavá, keď pochopíme, že rieši napr. otázky intimity, lásky, partnerských vzťahov, prežívania celkom rovnakých vecí, ktoré prežívame aj my dnes. V tom môže byť zaujímavá, môže nám niečo dať, môže byť radosťou, poučením, sebarealizáciou, čímkoľvek. Ale učiť sa ju len a len preto, že je akousi historickou stopou, je samo o sebe nezmyselné. Ten zážitok z poézie dokáže sprostredkovať len učiteľ, ktorý k literatúre sám má silný vzťah, vie ňou naozaj bytostne žiť a inšpirovať k tomu aj iných ľudí.

aké sú tvoje skúsenosti so školami, čo cítiš, keď sa povie škola?

Vidím sériu tráum, ktoré sú odovzdávané medzigeneračne. Školu som zažil, dnes už viem povedať, ako nadané dieťa. Tešil som sa do nej, bol som fascinovaný tým, čo všetko sa dá, čo existuje, čo môžem uvidieť a spoznať. Poznanie sa na mňa lepilo. To sa dialo až do chvíle, kedy som zažil šikanu. Bola spojená s tým, že mám „ř“ v priezvisku, odmietal som sa zaňho hanbiť, a naopak som „češstvo“ oslavoval (môj otec je Čech). Nacionalizmus mečiarových 90. rokov bohato sýtil tú anti-českú nevraživosť a preniesla sa aj do mojej triedy. No šikana sa ma dotkla aj preto, že som bol údajne bifľoš. Naozaj ma škola bavila, zaujímala ma, bol som posadnutý poznávaním. Bavila ma matematika, bol som v nej fakt dobrý. Fascinovala ma chémia, nadšene som robil pokusy, s kamarátom sme polievali zinkovú hrudu kyselinou chlorovodíkovou, odchytávali vodík do PETky z Coca-Coly, a potom to zapaľovali. Krásne to búchalo!

Situácia sa zmenila, keď som prešiel na bilingválne gymnázium (nemčina – slovenčina). Pocítil som, že mám limity, že sa mám cielene učiť, aby som stíhal, že to všetko už nejde samé. Všetko bolo zrazu po nemecky, vrátane tej matematiky a chémie. Neporozumenie ma frustrovalo, veci mi nešli samy od seba tak, ako predtým. Ale nebolo to len o nemčine, bolo to o ľuďoch. Nadchol ma rakúsky lektor, ktorý nás učil politickú geografiu. A prepadol som filozofii, totálne. Bolo to o punku 90-tych rokov, o „pouličnej politike“, o neonacistoch, ktorými sa to v Bratislave len hemžilo. No škola samotná sa stále viac stávala nepriateľom. Vadilo jej, že som politicky angažovaný (náš riaditeľ vyhlasoval že „škola je médium apolitické“), že chodím na protesty, že sme boli hraví. Kvôli národnostnej šikane som odmietol podpísať nejaký štatút školy, kde sa písalo o výchove žiakov k národnej hrdosti. Navŕtali sme ceduľu „Zákaz skládky odpadu“ na šatňové dvere. Chceli sme sa v škole baviť, no príležitostí bolo málo. Dostal som za to všetko pár dvojok zo správania, bol som príliš tvorivý a škola to nepovažovala za vhodné – a vo všetkej spravodlivosti takto spätne, ten riaditeľ bol ozaj idiot.

bol zážitok z univerzity lepší?

Išiel som na sociológiu, veľa som objavil, uvidel, nadchlo ma, že veci, nad ktorými som premýšľal, nie sú tak absurdné, a rozmýšľali nad nimi už mnohí iní predo mnou. Našiel som pár ľudí, ktorí mi boli intelektuálnymi vzormi preto, že boli rebelmi. Nie napriek, ale vďaka poznaniu. No vysoká škola, rovnako ako stredná, hlavne reprodukovala vzorce myslenia, a to napriek tomu, že sociológia je veda veľmi bohatá, rozporuplná a reflexívna. Tí, ktorí ju učia, sú často limitovaní, najmä v schopnostiach používať, uplatňovať a aktívne realizovať to poznanie. Ako je možné, že toľko dobrého je napísaného a my s tým nič nerobíme? Môj ostatný zážitok so školou (len pár rokov dozadu) bol doktorát v Brne. Mal som šťastie na človeka, ktorý so mnou rád viedol debaty, mal som šťastie, že som počas pandémie (cez online) zažil aj jeden semester na Yale priamo so zakladateľom smeru, ktorý ma baví najviac. No odradil ma systém požiadaviek na výkon v akademickom prostredí, odradila ma zaslepenosť výkonovej vedy. Nie som proti výkonu, no v dnešnej podobe je to výkon pre výkon, trávenie času v byrokratickom prostredí, a na to už som starý, kvôli tomu som dizertačku písať nechcel.

bojíš sa niečoho v súvislosti s unschoolingom syna?

Áno, bojím. Spriaznené duše, ktoré som v živote stretol, mi vždy hovorili že systém je na to, aby sa skrúcal, menil, aby sa v ňom kľučkovalo, pokiaľ je padnutý na hlavu. Nie aby sme sa mu nereflexívne podriaďovali. To, čoho sa bojím je, že sa objavia momenty, kedy budeme obaja, aj s manželkou, unavení z toho večného zápasu so školským systémom, ktorý odmieta vidieť záujem a radosť. Bojím sa, že sa v nejakej chvíli vzdáme. Že osamelosť a nekonečnosť tých zápasov nás vyčerpá. Ale bojím sa vlastne len preto, aby v takej situácii náš syn nezostal na všetko sám. V tejto chvíli, dnes, by to asi neuniesol. No unschooling je sám odpoveďou práve na túto otázku, pripravuje ho na to vlastne celý čas: vysporiadať sa so svetom najlepšie ako vieme, tak ako sa nám ten svet kreslí pred očami. Čoskoro to bude reálnejšie, než si dnes sám pripúšťam.

veríš tomu, že sa syn v živote uplatní? že si nájde svoje miesto?

O tom, že sa uplatní, nepochybujem. Mám v neho úplnú dôveru. Iba si myslím, že moja predstavivosť, o tom ako jeho budúcnosť bude vyzerať, je nedostatočná. Je veľmi limitovaná, pretože tu, v tomto rozhovore, ja uvažujem o ňom. Jeho uplatnenie bude do veľkej miery závisieť od toho akými ľuďmi sa dokáže obklopiť, do akých svetov dokáže preniknúť, a v dôsledku aké svety, v spolupráci s inými, dokáže vytvoriť. Ale to, že sa to stane, a že si nájde tú radosť, o tom už nepochybujem. Na Slovensku ho to bude zrejme bolieť viac než inde vo svete, no možno sa aj Slovensko časom zmení.

deti mimo systém sú veľa s rodičmi. je to zlé alebo dobré?

Výhoda je, že dieťa doma zažíva absolútnu dôveru v to, že si samo nájde vnútornú motiváciu, niečo bude nasledovať, niečo bude chcieť. Mne by sa ťažko podnikalo, keby som nemohol deň tráviť doma, myslením, čítaním, tvorením, ale musel by som namiesto toho každý deň chodiť na daňový úrad vypĺňať formuláre. Výhoda je aj bezpečie, primerané bezpečie na objavovanie aj nebezpečných vecí a situácií. Doma sme pripravení zdieľať náš spoločný priestor, vieme spraviť čokoľvek, aj prestavať byt, keby sme chceli, alebo premeniť priestor tak, aby sa dal využívať zmysluplne, vzhľadom na to, čo je treba tu a teraz, to škola neumožňuje. To, že je syn doma, má aj tento fyzický rozmer, že byt je omnoho viac ihriskom, ktoré sa môže meniť. Sme k dispozícii takmer kdekoľvek, dokážeme s ním zvládnuť mnohé z výziev, ktoré rieši, lebo sme ich už riešili, alebo stále riešime. Sme tu a vieme byť veľmi konkrétni a adresní, na rozdiel od školy, ktorá je pre všetkých a pre nikoho. A aj my sa od syna veľa učíme, či už z programovania, alebo z angličtiny.

vidíš aj nevýhody?

Nemôžeme si dovoliť čokoľvek, nemáme materiálne zázemie, ktoré by mohla mať štátna škola (rešpektujúca záujem nadaných detí) platená z našich daní. Hľadáme teda cesty, ako niektoré z poznávacích potrieb napĺňať v širšej komunite unschoolerov, vrátane kamarátstiev a sociálnych zážitkov. Je tam veľa výziev, ktoré nás čakajú oproti akejsi ideálnej verzii školy, ktorú však reálne nemáme, na Slovensku neexistuje. Na unschoolingu je najlepšie, že nás všetkých v rodine učí slobode a zodpovednosti ako neoddeliteľných veciach, učí náš príležitostiam, aj hraniciam slobody. Omnoho lepšie, zreteľnejšie vidíme, čo je všetko možné, a kde to už ide na úkor iných.

čo by si odkázal otcom, ktorí pochybujú o unschoolingu alebo homeschoolingu, bránia sa mu, aj keď dieťa a mama ho chcú vyskúšať?

Asi toto: ak v sebe majú vieru, že ich deti môžu byť slobodnými a zodpovednými ľuďmi, a zároveň, ak v sebe majú vôľu podieľať sa na tom, aby také ich deti naozaj boli, unschooling je možnosť. Deťom tú skutočnú slobodu a skutočnú zodpovednosť treba dať zažiť čo najskôr. V prostredí, ktoré pravidlá maximalizuje, sa ale slobode a zodpovednosti učí naozaj ťažko. Naši rodičia do nás vkladali nádej, že keď budeme mať dobré vzdelanie, budeme úspešní. My by sme do našich detí mohli vložiť niečo o kus lepšie: nádej, že keď sa budú riadiť vlastnou motiváciou, budú sa sústrediť na to, čo ich zaujíma a napĺňa, tak budú žiť naplno a šťastne. Len dodám, že šťastie neznamená svojvôľu, ani únik pred výzvami. Naopak, práve to prekonávanie výziev, ťažkostí a prekážok sa vďaka záujmu zvláda lepšie.