Katarína: nevedela som, do čoho idem, no cítila som, že nám je všetkým lepšie

Ako sa tieto dni máte, ako ich trávite? 

Práve teraz sa nachádzame v Grécku, potrebovali sme koncom zimy odísť do tepla, už nám bolo dlho. Dni trávime prechádzkami po pláži, objavujeme grécke pamiatky, rozprávame sa o gréckej mytológií, hráme sa. Občas nerobíme nič, ostávame v dome, každý si robí niečo svoje. Jedna dcéra edituje videá na mobile, druhá sa šplhá po pomarančovníku, ďalšia hrá dámu alebo karty, ja si veľa čítam.

Sú vaše dni v zahraničí iné ako bežné dni doma?

Je to trošku iné a predsa podobné. Aj doma trávime veľa času spolu, no tu cítime všetci väčšiu pohodu. Neriešime vecí, ktoré bežne doma riešime. Máme tu so sebou málo vecí, takže menej upratujeme a máme viac času na spoločné rozhovory. Ale aj psychickej záťaže je tu menej. Nikto okolo nás nerieši, prečo deti nie sú v škole, či sme sa dobre rozhodli, či im nepokazíme celý život a tak podobne. Nikto tu naše deti neskúša zo školského učiva, to sa nám občas doma stáva a je to dosť nepríjemné. Takže si tieto dni naozaj užívame.

Láka ťa na unschoolingu práve tá možnosť cestovať? 

Mne sa veľmi páči myšlienka worldschoolingu. Byť niekde vo svete, nie ako na dovolenke, ale skoro tak isto ako doma, len bývať v inej krajine. Aj do Grécka sme šli s týmto cieľom. Bývame v malej dedinke, na brehu mora, nakupujeme na tých istých miestach ako domáci, chodíme do ich reštaurácií, ideme na výlet tam, kde nám poradia. Pre mňa sú to neopakovateľné životné lekcie, fakt si neviem predstaviť, čo to musí zanechať v deťoch. 

Čo cestovanie robí s vašimi vzťahmi? 

Tým, že sme tu odkázaní jeden na druhého, nie sú tu žiadni kamaráti, babky na stráženie, tak sme spolu ešte intenzívnejšie. Na jednej strane to prináša aj kritické chvíle, keď človek nemá kam ujsť. Na druhej strane aj veľa zblíženia. Staršie dievčatá (15 rokov a 13 rokov) sú už vo veku, kedy sa viac orientujú na kamarátov. Mnoho detí si práve v tomto veku prestáva s rodičmi rozumieť, preto si ja veľmi vážim tieto spoločné chvíle. A na dievčatách vidno, že aj ony si ich užívajú. Neviem si predstaviť, že by väčšinu dňa v škole, prišli by domov podvečer, ledva by sme sa pozdravili, lebo by už zase utekali robiť úlohy, prípadne by ešte chceli ísť za kamošmi. Spoločne by nám zostala možno hodina z dňa. V tomto kritickom veku to je podľa mňa žalostne málo.

Nosíte si na dovolenku počítače? 

U nás doma majú svoje miesto aj obrazovky, takže majú svoje miesto aj tu. Pre dievčatá je veľmi dôležité byť v kontakte s kamarátmi. Každý deň si s nimi píšu, chatujú, majú face-time, ukazujú im pekné miesta, na ktoré chodievame. Hrávajú s nimi aj online hry, pozerajú svoje obľúbené seriály. Najstaršiu dcéru, tesne pred odchodom do Grécka, veľmi chytilo editovanie videí. Každý deň edituje aj tu, dostala sa aj do viacerých zahraničných komunít, kde si ľudia navzájom pomáhajú, dávajú si spätné väzby, ako čo vylepšiť, akú hudbu použiť, kde aký filter nájsť. Ja sa do tohto vôbec nevyznám, preto sa len prizerám. Ale uvedomujem si, že to nie je len o editovaní videí. Je to komunikácia s deťmi z rôznych kútov sveta, kde treba nielenže rozprávať v inom jazyku, ale vôbec vedieť sa vyjadriť tak, aby moja myšlienka bola na druhej strane pochopená. Dcéra sa dokonca rozhodla, že bude v jednej zo skupín robiť moderátorku. Keby som jej nedovolila vziať si na dovolenku laptop, zrejme by som zahasila túto jej novú vášeň. A tu teraz vidím ako naplno do toho ide a akú radosť jej to prináša.

Aký je váš rodinný prístup k technológiám? 

Technológie vnímam ako potrebný nástroj dnešnej doby. Myslím, že tak ako sa s nimi učíme pracovať a nastavovať si hranice my dospelí, učia sa to aj deti. A ako inak, ak nie ich používaním a zisťovaním, čo mi vyhovuje a čo mi už nerobí dobre. Deti sú schopné sa to naučiť, vnímať seba a svoje potreby. Najmä keď cítia, že nie sú posudzované za to, ako trávia čas a majú okolo seba podporujúce prostredie, v ktorom to môžu skúšať. Viem, že keď sa povie sebariadené vzdelávanie, alebo unschooling, medzi prvými myšlienkami ľuďom hneď napadne, že ak nechám deťom vybrať si to, čo chcú robiť, zakotvia pri počítačoch. V podstate aj majú pravdu. Technológie sú lákavé, lebo sú nové a ponúkajú široké možnosti využitia. Netreba sa čudovať, že po nich deti siahajú. Čo ma trápi viac, je nepochopenie toho, čo na obrazovkách deti robia, čo ich tak láka. Rodičia majú z toho strach.

Strach z neznámeho? 

Áno, my sme boli vychovávaní v rámci veľa zákazov a obmedzení a tu zrazu niekto tvrdí, že máme nechať deťom slobodu vybrať si, čo budú robiť, ako dlho a kedy. Zrejme sa toho strachu nedá zbaviť inak, len tak, že ho nebudeme počúvať, kontrolu pustíme a začneme viac s deťmi na tieto témy debatovať. Bez odsudzujúcich slov a panovačného tónu, ktorý so sebou nesie odkaz, že ja, dospelá, viem viac ako ty. Ja sa v tejto veci riadim heslom: „Do not monitor, mentor“. O technológiách a ich použití (aj zneužití) sa veľa rozprávame, riešime rôzne situácie. Poukazujem na moje hranice, kedy už som unavená, lebo som sedela dlho za počítačom, hovorím o tom, čo mne pomáha v tom, dať sa zas do pohody. Učíme sa v tom pohybovať všetci. Deti sú ochotné vnímať rodičov a učia sa od nich veľa, ak je vzťah vzájomne naplnený rešpektom. To vnímam ako podstatu unschoolingu – dôverovať procesu, nebáť sa nového, skúšať, bez zbytočných zákazov, príkazov a obmedzení a hlavne rásť spolu.

niektoré z tvojich detí školu skúšali? 

Najstaršia dcéra (15 rokov) chodila do škôlky a potom 2 roky do bežnej školy. Druhá dcéra (13 rokov) chodila do škôlky len pár rokov, na pár hodín denne a do školy už nenastúpila. Dve najmladšie (9 rokov a 7 rokov) nikdy neboli ani v škôlke, ani v škole. U nás rozhodnutie nechať deti doma vyvstalo s potrebami druhej dcéry. Tá prvorodená je typický študent, problémy v škole nemala, učila sa rada a rýchlo, sem tam jej vadili domáce úlohy. No druhá dcéra nám ukázala, že niektoré deti nebaví sedieť nad knihami, že chcú byť vonku, viac sa hrať, že sa učia iným spôsobom, že sú deti citlivejšie, ktoré potrebujú menší kolektív, dokonca žiadny, len svoju rodinu.

Škôlka nepomáhala dcére a v dôsledku ani celej rodine, je to tak?

V škôlke sme sa snažili napasovať dcéru do nejakých rámčekov, ktoré má systém pre deti vytvorené, ale keď som videla, ako sa mi mení dieťa pred očami, ako je zrazu zo živého, veselého dieťaťa ustráchané, frustrované dieťa, musela som niečo zmeniť. Veľmi to zasahovalo pohodu celej rodiny. Tak vlastne u nás padlo rozhodnutie o domácom vzdelávaní. Najprv to bolo len na jeden rok, no a z roka je zrazu sedem. Začiatky boli občas dosť náročné, Mali sme už 4 deti, najmladšia mala vtedy 6 mesiacov, ja som vôbec nevedela do čoho idem, ale videla som, že deti sa v tom cítia oveľa lepšie a to bolo rozhodujúce. 

Čo bolo pre teba ťažké? 

Prestať tlačiť deti do nejakých vymyslených škatuliek, lebo tak sa s nimi “hromadne lepšie manipuluje”. Opustiť tieto tlaky je veľmi odľahčujúce, no trvá to. Učila som sa viac vnímať detské potreby a hľadať cestu ku každej jednej zvlášť. Odmietla som pripustiť, že vzťahy v rodine, s vlastnými deťmi, musia byť stresujúce. Hľadala som ako vytvoriť pre vlastnú rodinu pohodovejší a spokojnejší život s naplnenými vzťahmi. Postupne ako sme si prechádzali rôznymi fázami, od školy doma, cez projektové a zážitkové učenie až k unschoolingu, som si uvedomila, ako veľmi škola zasahuje do života rodiny. Akoby sa celý život dieťaťa zúži len na to, aký výkon podá v škole a ako splní a dokončí doma to, čo škola v doobedňajších hodinách začala. Akoby deti mali dovolené žiť bez školy len počas víkendov a prázdnin.

Čo považuješ za najväčší problém školy?

Škola je pre mnohé deti tou najväčšou časťou ich životov, niekedy už od 4. rokov. Deti majú málo času na hru, na svoje záľuby, na čas s rodinou. Neustále sú tlačené niekam sa ponáhľať, zavalené povinnosťami, ktoré si samé nevybrali, musia niečo “užitočné” robiť.  Nebudujú sa vzťahy ale dbá sa na výkon. Deti nepoznajú sami seba, ale kopu zbytočností z vonkajšieho sveta, ktoré si v dnešnej dobe vedia vyhľadať pár klikmi na internete. Samej mi chvíľu trvalo to vidieť takto. Našťastie som sa rozhodla počúvať a vnímať svoje deti, ktoré mi jasne ukázali, že ak som ich vzala zo školy, nemôžem im urobiť školu doma. V škole sa zabúda na to najužitočnejšie, čo deti vlastne majú robiť, a to je hra. Kým sú deti v škôlke, tak to nejak tak ešte prežijeme, že sa hrajú, stavajú bunkre, behajú po dvore a riešia niečo s kamarátmi. No s úderom 6. narodenín ich zatvoríme medzi 4 steny, kde musia sedieť minimálne 5 hodín a dokonca im prikazujeme, čo majú robiť. Na hru už neostáva čas.

Prečo je hra tak dôležitÁ?

Hra je pre deti ich nástroj, ktorým sa zmocňujú reálneho sveta. Práve cez hru sa učia neskutočne veľa vecí. Tam si vytvárajú vzťahy a učia sa v nich chodiť, učia sa komunikovať a spolupracovať, vytvárať a dodržiavať pravidlá, ktoré slúžia ich malej spoločnosti. Skúšajú vlastné sily, odhadujú riziko, ktoré daná hra prináša. Musia strategicky rozmýšľať, riešiť rôzne problémy, ktoré počas hry vzniknú. Maximálne rozvíjajú svoju kreativitu a tvorivosť. Toto škola všetko potlačí a pritom sú to oveľa dôležitejšie zručnosti do života ako kopa encyklopedických poznatkov, na ktorých ešte stále naše školstvo stojí. Hra je proste pre deti nutnosť. A to nielen pre malé deti. Aj staršie deti sa hrajú. Iným spôsobom, ako tie mladšie, ale stále je to ich čas, ktorý nie je kontrolovaný a určovaný dospelým. Hra starších detí sa napríklad presúva aj do toho online sveta, alebo do rôznych rovesníckych debát na lavičkách pred blokmi. Ten čas je však pre deti kľúčový, pretože práve v ňom spoznávajú seba samých.

unschooling je vhodný pre kaŽdé dieťa?

U nás to tak je. Až keď bola aj najstaršia dcéra doma som uvidela, že aj ona, ktorá v podstate so školou problém nemala, výrazne ožila. Dokázala jasne identifikovať, čo robí rada, ktoré sú jej obľúbené a neobľúbené oblasti. Videla, že doma môže tie neobľúbené nechať bokom a viac času tráviť v tom, čo ju baví. Už to nebolo o splnení požiadaviek školy, ale o napĺňaní jej vlastných požiadaviek. Tu som si ja uvedomila, že škola negatívne zasahuje nielen deti, ktoré viditeľne poukazujú na nejaké problémy a necítia sa tam dobre, ale aj deti, ktoré sa nám zdajú úplne v pohode. A možno práve tieto deti sú ohrozené viac. Nesťažujú si, robia, čo sa im povie a keďže to robia dobre, sú chválené a možno neskôr na pochvale a dobrom výkone aj závislé. A pritom to všetko ide inak, samo, keď to dovolíme.

Čo odpovedáš na komentár: „Ja na unschooling nemám, obdivujem vás.“ ?

Úprimne? Tiež som si kedysi myslela, že naň nemám. Som bývala učiteľka, perfekcionistka, dobré dievčatko so samými jednotkami v škole. Veci mali vždy svoje miesto, všetko sa robilo podľa pravidiel. No potom prišli deti a pocit, že takto to nepôjde. Uvedomila som si, že kopu problémov a hádok, ktoré doma máme, vzniká preto, lebo náš život ideme na autopilota. Robíme kopu vecí a ani sa nezamýšľame, prečo ich vykonávame, a či nám vlastne ešte stále slúžia. Začalo mi vadiť, že náš rodinný život vlastne nie je náš. Ja som to chcela inak. No a keď chcete zažívať niečo iné, musíte aj začať robiť niečo iné. 

Kde treba podľa teba začať?

Ja vnímam tendenciu ľudí hľadať riešenia vonku, mimo seba. Ak sa bavíme napr. o škole, či vzťahoch v rodine, pri problémoch väčšinou žiadame nápravu u iných, najmä u detí. Chceme s nimi mať lepšie vzťahy, chceme, aby boli v škole spokojné, takže to deti majú byť tie, ktoré sa majú zmeniť.  Ono je to ale presne naopak. Len ak my dospelí, zmeníme nazeranie na svet, na vzťahy, na naše deti, na svoju prácu, na učenie, tak len vtedy vytvoríme také prostredie, kde bude dobre aj nám, aj našim deťom. Toto ja vnímam ako dôležitú prácu na sebe samom. Aby sme neboli len pasívni prijímatelia života, ktorý nám niekto druhý nadiktuje, ale aktívne si tvorili vlastný priestor, v ktorom nám je všetkým dobre. Niekedy je to riadne strašidelné, vystúpiť z toho kolotoča. Ozýva sa veľa vnútorných strachov. No na druhej strane, je to aj veľmi oslobodzujúce pripustiť si, že fakt netuším, ako bude svet vyzerať o 10-20 rokov a že ten svet už vlastne nie je môj, ale patrí im. Dáva to slobodu od toho pocitu, že je mojou úlohou neustále deti niekam tlačiť a učí ma to deťom viac dôverovať a byť s nimi v prítomnosti a riešiť to, čo práve teraz prežívajú.

Čo je pre teba teraz najväčšia výzva?

Unschooling pre mňa bol (a ešte stále je) objavná cesta. Každý deň objavujem, čo všetko mi nesedí, čo všetko je potrebné pustiť, aby sa nám žilo lepšie. Aby sme skutočne žili, nielen prežívali zo dňa na deň, z pracovného týždňa na víkend. Je to cesta k sebe samej ale najmä cesta naspäť k takým priezračným a čistým vzťahom, nielen s deťmi.